BLOG

Som z generácie, ktorá udalosti Novembra´89 síce zažila “live”, no zároveň ich sledovala iba spoza detských očí, bez reálneho vedomia, čo presne sa deje. Ale tie obrázky miliónov ľudí na námestiach a tá špecifická atmosféra, že sa práve odohráva niečo veľké a dôležité, sa mi navždy vryli do pamäti. Rovnako ako aj facka (resp. poriadna bomba) od učiteľky v škôlke v jedno z ponovembrových rán, keď som nevedomky použil pozdrav, ktorý bol včera normou, no dnes už “zločinom” kolabujúceho režimu: „Česť práci, súdružka učiteľka!“. V mojej päťročnej hlave som si to vtedy nijako nevedel vysvetliť, ale inštinktívne som tušil, že sa niečo zmenilo. Nadobro.

Aspoň tak si to mnohí mysleli. Je priam neuveriteľné, že o takmer štyri dekády neskôr sa opäť musíme reálne obávať o tie isté hodnoty, ktoré naši starší kamaráti a rodičia vybojovali. Akoby si len malá časť spoločnosti dokázala uvedomovať, že sloboda a demokracia nie sú nejaká permanentka na kúpalisko. Sú to krehké privilégiá, ktoré si musíme vedome brániť, a zodpovednosť, ktorú musíme prijať. Žiaľ, spoliehať sa na inteligenciu a morálny kompas tohto národa sa už dlhodobo ukazuje ako dramaticky naivný a vopred prehratý súboj.

Aby bolo jasno: toto nie je o nejakom zasranom dni voľna. Ja osobne napríklad patrím k “šťastlivcom”*, ktorých ich živobytie baví, a v pohode by som to prežil aj bez neho**. Nie - toto je o princípe. Je to o nutnosti postaviť sa proti systematickej dehonestácii našej histórie a symbolov slobody. Postaviť sa svojvôli jednej zúfalej putinovej bábky a nechutného ruského kolaboranta. Áno, niektorí možno nechápu (alebo si ani len nevšimli) význam 17. novembra, ale mnohí z nás áno. Preto rozhodnutie zrušiť deň pracovného pokoja, ktorý pripadá na náš, dovolím si tvrdiť, najdôležitejší štátny sviatok nie je len nejaká zmena v zákone – je to absolútna drzosť a prejav tej najhrubšej arogancie moci. Vztýčený prostredník všetkým, ktorí si vážia a ctia možnosť života v demokracii. Jasný odkaz, že tejto papalášskej bande tvoriacej súčasnú garnitúru je oveľa bližší autoritársky model východného despotu než slobodná spoločnosť.

Nechcem sa veľmi púšťať do opisovania reálií doby, ktorú som nezažil. Ale občas mám dojem, že mladšia generácia to nepozná už ani len z rozprávania, tak dovolím si aspoň zhruba. Jasné, nejaká punková či metalová scéna tu bola aj za komančov a preto vtedajší protest bol možno ešte autentickejší. Ale aj nebezpečnejší a plný rizika, kde za každým rohom číhal potenciálny trest. Nebola to scéna, ako ju poznáme dnes, prípadne v akej sme začali tvoriť my. Každý, kto sa vtedy odvážil zobrať do ruky gitaru a spievať o niečom inom ako o budovaní socializmu, a podobných angažovaných bludoch bol v podstate nepriateľ štátu. Koncerty organizované pod neustálym strachom, aparáty zbúchané na kolene, solídne nástroje zázrak. A nepomohli ani peniaze, keďže v obchode si našiel len Jolanu*** a teslácky zosilovač na šesťkolíky. Ak si mal náhodou kapelu s reálnymi ambíciami a chcel koncertovať aj inde ako v pivnici alebo garáži, texty ti musela schváliť nejaká komisia kovaných súdruhov. (len sa nad tým zamysli - “schváliť texty”. Absurdné!) No a inšpiráciu si mohol ťahať z desiatykrát prehratých kaziet, ktoré zneli ako z kanála a aj to len ak si mal kamarátov s dobrými kontaktmi. Áno, internet by tu dnes bol aj bez zmeny režimu, ale jeho obsah by určite vyzeral inak. Mám taký pocit, že Bad Religion si v Pchjongjangu nepustíš ani dnes. 

Rovnako ako všetci príčetní ľudia som si viacmenej istý, že bez udalostí ´89 by bol môj život jednoducho diametrálne odlišný. My si skrátka slobodu užívame ako samozrejmosť. Pár klikmi si objednáme aparát z Nemecka, do textov si napíšeme doslova, čo sa nám len zachce a bez strachu to potom odprezentujeme uprostred mesta, pokojne pred najvyššími miestnymi pohlavármi, ktorí sa môžu aj posrať. Ich sila voči kritickému občianskému postoju je dnes, našťastie, prakticky nulová. Aj tento blog, v ktorom si môžem slobodne otvoriť hubu by bol len čistá utópia. Samotná existencia ZPH Music, všetkých mojich kapiel a albumov je priamym dôsledkom tvrdo vybojovanej slobody z jesene 1989. Rovnako ako napríklad prítomnosť rôznych firiem v našej krajine, pre ktoré pracujeme, či otvorené hranice, aby niektorí z nás mohli odísť za ďalšími príležitosťami, ak sa tak rozhodnú. Toto všetko je však niečo, čo nešťastníci, ktorí dokážu uveriť rozprávkam o sebestačnom Slovensku, kde by sme sa asi všetci mali vrátiť kopať zemiaky na pole, jednoducho nedokážu pochopiť.

Áno, v prvom rade nesmieme zabúdať. “Kto nepozná svoju históriu je odsúdený na zánik” je skutočne veľmi silné varovanie. Ale to už dnes evidentne nestačí. Je potrebné sa opäť za tieto hodnoty reálne postaviť. Nie násilím, ale kvalitným vzdelaním, kritickým myslením a hlavne odvahou ozvať sa, keď nás sloboda a demokracia potrebujú.  Odvahou povedať aj vo vlastnej partii alebo rodine, že konšpiračné bludy a proruská propaganda sú cesta do pekla, cesta späť do minulosti, cesta do neslobody. Bez zbraní, ale do toho. Kto nevie inak, hoci aj kriedou. Na tom všetkom naozaj záleží – a dnes možno viac ako inokedy.

Tento rok bol 17. november vyradený z kalendára, no nikto nám ho nemôže vziať z našich hláv, sŕdc a princípov. Až po mnohých rokoch som pochopil, prečo som tú facku v škôlke vlastne dostal. Učiteľka (pravdepodobne) nebola zlá osoba. Jej momentálny nervový “breakdown” bol len panickou reakciou človeka v záchvate strachu, že sa to celé ešte môže zvrátiť. Moje slová pre ňu neboli len nevinným pozdravom; boli symbolom otrasnej doby, ktorá sa práve končila, a podprahový pokus o atak čerstvo nadobudnutej slobody. A presne takáto obrazná, výchovná facka by sa dnes zišla všetkým tým, ktorých som spomínal na začiatku. Dám ruku do ohňa, že ja som sa po tej svojej už nikdy viac "Česť práci" nepozdravil. A mám naivnú nádej, že podobný šok by možno konečne prebral aj pomýlencov, ktorých je medzi nami, žiaľ, až príliš veľa. Jedna facka pre celý národ jednoducho nestačí.

Vďaka a rešpekt všetkým, ktorí stále stoja na tej správnej svetovej strane, a špeciálne tým, ktorí sa to neboja aj verejne ukázať. Peace.

* V skutočnosti šťastie s tým má len málo čo, je to o disciplíne a tvrdej makačke ísť si za svojim

** Keďže mám tú možnosť pracovať s naozaj vzdelanými a inteligentnými ľuďmi, moja firma má úplne jasno v tom, na ktorej strane stojí a tak zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja sme zrušili a v pondelok máme voľno

*** tým nechcem povedať, že Jolany sú nejaké úplne katastrofálne nástroje (sám mám doteraz jeden kúsok), tu ide o vykreslenie nemožnosti výberu