REPORT

Otvárací príhovor zastrešuje lokálna novinárska stálica Marek Baláž a zaspomína na časy, keď sa aj on okolo muziky točil výraznejšie (na svedomí má parádne videoklipy kapely Čo Koho Do Toho z 90tych rokov). Osobne som od neho čakal trochu viac politickej agitky, ale asi sa zákulisne dohodlo neťahať bordel na tento stage. Nedivím sa. Štatisticky, polovica dnešných návštevníkov by dostala hneď zkraja ranu rovno medzi oči.

Skutočné hudobné otvorenie si tento rok vytiahol popradský trash-grind Pothrator. Pre mňa, čoby ignoranta škatuľkovania hudobných štýlov, je to proste metalová kapela .  Pätica na mňa pôsobí mlado, aj keď už fungujú celkom slušnú dobu. Ich výkon mi príde solídny prihliadnuc na to, že nový gitarista sa podľa ich slov stihol namakať celý program za dva týždne. Horšie je to zatiaľ so zvukom. No a nechceli by ste vidieť gúľajúce sa oči parťáka Prca pri ich covere od Kreator: “Zlý nápad ..”, zasypel Prco.

Nasleduje prvá z dvoch domácich kapiel Midnight Noon. Tí pišli aj na veľký stage predstaviť svoj stále relatívne čerstvý, druhý album Dark Side of Memories. Hudobne a technicky ponúkli ako vždy kvalitné vystúpenie, ale za mňa opäť raz veľmi nudné. Pôsobenie kapely na pódiu je extrémne statické a veci nepridáva ani veľmi nešťastne poskladaný playlist, ktorý by sa množstvom pomalých skladieb hodil skôr do nočných hodín rádia, ako na živý koncert. Frontmanova sebavedomá komunikácia smerom do publika, či angažovanie Dida na poste bicích na zopár songov (snáď už nie je kapely, kde by tento človek neoxidoval) to nemohli nezachrániť.

Z Košíc dobehli na návštevu My o vlkoch. Tí majú Spišskú okukanú dobre. Celkom priamočiary prejav v podobe modernejšieho punku, rýchle a energické nakladačky, angažované texty. Nechýba ani pokec medzi skladbami, miestami štipľavý. Takto má vyzerať koncert kapely, ktorá nie je postavená len na muzike, ale aj na nejakom tom širšom odkaze, ktorý sa nebojí pekne polopate odprezentovať. Za mňa super.

Druhá domáca záležitosť, stálica Karavana, rozbaľuje svoj mnohočlenný ansámbl ako ďalšia. Ich vystúpenie neponúka nič nové ani prevratné. Frontman Bugy má pódiový prejav na profi úrovni a vie ako pracovať s publikom. Kapela ponúka jednoduchú, ale kvalitnú regge-ska zábavu a robí to dobre. Dychová sekcia je úžasná. Fanúšik týchto rytmov, ale aj náhodný okoloidúci musí byť spokojný. Karavana svojim koncertom neurazí asi nikoho. Teda okrem anitdúhových dezolátov samozrejme. Čiže zasa sme vlastne späť na 50tich percentách 

Na prešovský Saprophyte som sa dnes tešil asi najviac. Napriek tomu, že v minulosti som mal tú česť hrať na spoločnej akcii, ešte som ich seriózne naživo nevidel. A stálo to za to. Aj keď zvuk stále nie je ideálny, páni ponúkli suverénnu show, ktorá sa rovnako dobre pozerala aj počúvala. Sympatický prejav frontmana, slovenské skladby striedajú anglické, hudobne vyladené a zmáknuté na jedničku - dlhé roky praxe sú očividné. Pre mňa jednoznačne vrchol tohtoročného Spiš Rocku. 

Pomyselnou hlavnou hviezdou večera a posledným vonkajším číslom má byť zvolenská kapelka Pančuchy Eleny Hríbovej. Pozvať na záver lokálnemu publiku menej známu kapelu “zďaleka” obyčajne na Spiš Rockoch funguje, ako sme sa neraz v minulosti mali možnosť presvedčiť. No tentokrát sa zdá, že to bol predsa len krok vedľa. Kapela nehrá zle, počúvanie je to celkom príjemné, ale dav rozhodne nestrháva, a publikum to takmer nezaujíma. Nielenže pod pódiom už nikto netančí, ale samotná kapela je trošku vykoľajená, keď po skladbe nezaznie z publika ani len jednoduchý potlesk. Pančuchy Eleny Hríbovej možno majú úspech široko ďaleko, ale novoveské publikum nepresvedčili. Škoda, takto by finále vyzerať nemalo.

Okrem muziky obsahoval aj tento ročník výstavu fotiek a zopár ďalších zaujímavých rekvizít z histórie festu, respektíve lokálnej scény. Aj keď mi tam zopár faktov nesedelo a mnoho, viem že existujúcich foto ešte chýba (to sa doladí), s radosťou som si to pozrel. 

Po desiatej pokračuje indoor zábava, ktorú zabezpečuje duo Smetankodrom, ale keďže sa after party tento rok nezúčastňujem, viem zhodnotiť iba podľa foto, že asi bolo dobre.

Spiš Rock Fest 2024 bol pre mňa tentokrát miernym sklamaním. Skrátený program, menej šťastná ruka pri výbere hlavnej hviezdy, iba dve domáce kapely na hlavnom pódiu, žiadne výkyvy počasia, obrazy hladovej doliny v podobe stroho odetých dievčat, ktorých rodičom už na ošatenie nevyšlo, no a v neposlednom rade účasť. Tá dosiahla asi nový (negatívny) rekord. Pri príchode som si zahundral, že polovica lavičiek je v amfiteátri vytrhaná (keďže takto to už v našom meste chodí, keď sa niečo opravuje: 1. krok: rozjebať, 2. krok: nechať to rozjebané minimálne pol roka, 3. krok: dokončiť to tak polovičato), a že si ľudia nebudú mať ani kam sadnúť. Hm, tak to boli naozaj zbytočné starosti. Mám pocit, že toto už nezachráni ani len skákací hrad. Každopádne to nemení nič na veci, aký má táto akcia sentiment a ako sa každý rok ja, ale určite aj tých niekoľko desiatok ľudí na ňu teší. A na ten sentiment sa asi bude potrebné spoliehať aj do budúcnosti, lebo to je takmer jediné, čo zostalo.