REPORT

NOFX určite takáto srdcovka je. A to, že práve oni sú tou prvou lastovičkou nevyhnutného, nie je možno až také prekvapenie. Minimálne ich live prevedenie je poslednú dekádu upadajúce, frontman Fat Mike často pôsobí, ako by na tom pódiu už ani byť nechcel. Nudný prejav, pozabúdané texty aj akordy, trápne vyzerajúce pokusy o vtipy ..

Na potešenie všetkých sa však táto californská štvorica pôsobiaca takmer 40 rokov (z toho 30 v nezmenenej zostave), rozhodla poňať svoje záverečné kolečko po svete zodpovednejšie. Turné sa tiahne cez tri roky (2023-2025) a jar 2024 patrí finálnej rozlúčke so starým kontinentom. Pre Viedeň si pripravili dokonca dvojkoncert, a tak bola menšia dilema, ktorý deň si zvoliť - o to viac,  keď sa na každý koncert ohlásujú konkrétne albumy, z ktorých bude zložený playlist. Volím prvý, a zdá sa, že väčšina uvažovala podobne, pretože ten bol vypredaný relatívne skoro, kým na deň 2. boli k dispozícií lístky ešte aj na mieste. A aj som sa vytešoval, ako sa mi podarilo trafiť -  zoznam albumov tvorili solídny Wolves in a Wolves’ Clothing z roku 2006, asi najznámejší trhák Punk in Drublic z 1994, no a k tomu EP The Longest Line z roku 1992, z ktorého pochádza aj moja najobľúbenejšia skladba The Death Of John Smith. Veci ale nešli až tak hladko - ostatne, ako to už pri NOFX býva ..

V aréne to už od 17:30 odpaľuje mne nneznáma kapela The Last Gang, ktorej to na čele so speváčkou a gitaristkou hralo slušne. Get Dead mi už hovorí viac - hrajú rezko, ale celý čas mi to dávalo dojem, že gitaristovi sa pokazil booster. Tie grády skreslenej gitary tomu trochu chýbali. Finálny predskokan je absolútna legenda amerického punku-rocku Circle Jerks, kde spevák najskôr všetkých členov pekne predstaví ako “senior citizens”, aby potom nasledovali krátke nakladačky old-school strihu sťaby youngsters v plnej sile. Greg Hetson za gitarou vyzerá síce stále rovnako, ale jeho pódiový prejav je už predsa len skromnejší ako za čias jeho pôsobenia v Bad Religion. 

V aréne je dnes počuť veľmi veľa slovenčiny, aj na našom vychytanom balkónovom mieste nás obklopovali krajania. V jednu chviľu našu mini partičku (na koncert som sa spolčil s viacmenej bratislavskou dvojicou Vajčibald a Katka) oslovil v angličtine típek v triku Davovky so žiadosťou o foto, no a my s pocitom, že asi vyzeráme dostatočne zahranične sme mu zbytočne nekazili dojem. Vrchol ale nastal, keď som dokonca začul kričať svoje meno - to mi z poschodia nižšie kývali novozámockí kumpáni z najlepších (a dávnych) koncertných čias.

Ja sa síce ešte ako senior citizen necítim, ale pri pohľade na ukrutné pogá pod pódiom som tentokrát celkom rád, že sme zvolili pokojnejšie miesta. Z tých bol nie len dobrý výhľad, ale aj zvuk. Ohlásený začiatok NOFX je o 20:45, no trochu si dávaju na čas. Nemôže chýbať tradičný predkoncertný rituál s prípiktom poza bicie {ktorý ale práve bubeník Smelly celkom ignoruje). Potom už ale počas samplovaného intra za veľkých ovácií postupne pritancovávajú (a to doslova) Fat Mike a gitaristi El Hefe a Eric Melvin na pódium. 

Hneď zkraja je jasné, že skladby zďaleka nepôjdu presne podľa albumov, ale NOFX to sekajú od podlahy. Potlesk zožnú pri hláseniach typu “Nasleduje iba jedna skladba v rade!”. Celkový dojem určite zvýrazňuje aj kláves a ženský vokál v jednom v prevedení Kariny Denike, (ktorá je už vlastne stabilný koncertný člen), a skladbu Lori Mayers dokonca perfektne odspieva ďalšia (mne neznáma) hosťka. Možno to bola reálna Lori Mayers? Nakoniec znejú takmer všetky skladby z Punk in Drublic, pomedzi to sa pripletie aj niečo z tých vydarenejších novších vecí (Six Years on Dope), alebo naopak tých najstarších (Six pack girls), kde si statočné “zayelluje” aj Melvinator. Veľmi potešila The Separation of Church and Skate, ktorú Fat Mike vyhlásil za najlepšiu skladbu NOFX.

Dnes žiaľ nevychádzali štandardné jouky. Keď Fat Mike polemizoval, že na tomto evente sú drogy nedostupné, Melvin mu kontroval, že možno by sa len stačilo opýtať - poukazujúc na nejakého fešáka v publiku. V tomto prípade však nenatrafil dobre, tomu sa toto zaradenie vôbec nepáčilo a Melvin musel ihneď zažehnávať situáciu, že šlo iba o vtip. 

Videli sme aj pár nevydarených kúskov. Veľké problémy robilo začať skladbu The Quass (podľa mňa najlepšie intro všetkých čias), a hneď nasledujúca Dying Degree zasa skončila veľmi rozpačito. Ale Please play this song in the radio bola asi najväčšie fiasko, po tej mali Smelly s Melvinom až príliš reálne vyzerajúcu slovnú výmenu (za ktorú sa opäť musel Eric Melvin ospravedlňovať). Ku cti NOFX ale treba povedať, že pred týmito skladbami aspoň vopred upozornili, že ich neskúšali a tak to môže dopadnúť hocijak.

Rozpačitý moment prichádza aj keď sa partia nevie dohodnúť na ďalšej skladbe a zvaľujú to na chybu v playliste. Vychádza z toho to, že opakujú Linoleum, čo je samozrejme jeden z najväčších hitov. A aby ho nebolo málo, hneď na to si ho strihnú aj do tretice. Naopak po Johnovi Smithovi, respektíve skladbách z The Longest Line až na jednu výnimku ani stopy. 

Ak si ale odmyslíme vyššie zmienené, prejav NOFX je na úrovni. Fat Mike si síce neodpustil fľašu vína na pódiu, ktorú do seba tankoval ako za mládi (stále pokrok od veľkého bezodného pohára s pálenkou pripevneného na mikrofónový stojan), skladby ale hrá a hlavne spieva celkom poctivo. Jeho klasický “giberish”  tentokrát takmer úplne absentuje (aj keď mu pomáha čítačka), rovnako ako extra falošné tóny. El Hefe nevynechá pár skladieb s trúbkou, Eric Melvin dnes taktiež prekonáva svoj hlasový fond, no a Smelly za bicími, ten si ide svoj štandardný, triezvy, absolútne profi výkon.

Po záverčnom prídavku sa zdá, že NOFX sa definitívne naposledy stratili v útrobách backstagu a program prvého dňa dosiahol svoj koniec. Potvrdzuje mi to aj fakt, že Fat Mike absolvuje malý pokec a podanie si rúk s fanúšikmi v predných radoch, čo zvykne na týchto koncertoch v rámci Final Tour robiť. Kým sa ale presunieme z balkóna cez WC na odchod (podobne ako množstvo ďalších ľuďí), z pódia je opäť počuť muziku. A skutočne, NOFX sa predsa len vrátili ešte na jeden, zrejme neplánovaný prídavok (ten zdá sa ale nečakali ani technici). Počas Stickin in my Eye Fat Mike doslova hodí rozladenú basu smerom na svojho bedňáka takou razanciou, že aj keď to určite majú nacvičené, vyzeralo to všelijako. Situácia takto smeruje k menšiemu trapasu, a tak sa to NOFX snažia zachrániť, ako sa dá a tak na úplny záver odznie - yes, you guess it - Linoleum po štvrté! 

Ani teraz nie je stopercentne jasné, či tento odchod z pódia bol naozaj posledný, ale my sa už napriek tomu vydávame smerom von, keďže spoje nepočkajú. Posledný live koncert NOFX vo mne zanechal rozpačité pocity. Nebolo to určite vôbec zlé, ale úprimne, čakal som o trošku viac. Možno celá pointa bola v tom, že bolo treba prísť na oba viedenské final dni a takto by to dokopy dávalo zmysel (treba však podotknúť, že produkcia si za toto vyhajpované tour pýta skromných 83€/deň). Rozhodne však neľutujem. NOFX je v mojom rebríčku kapiel naozaj takmer na špici, a nezúčastniť sa aspoň jedného z rozlúčkových koncertov by ma veľmi mrzelo. Ostáva len dúfať, že ďalšieho podobného final eventu v podaní inej srdcovej kapely sa tak skoro nedočkáme.