REPORT

Začiatok je hlásený už na 19:00, čo je naozaj trochu netradične skoro (na rockový koncert), ale Tubla reklamovala vyše dvojhodinovú "poctivú" show, takže je to pochopiteľné. Napriek tomu, že som bol k výberu priestoru skeptický (svojho času som sem zvykol chodievať na obedy), kulisa vyzerá slušne. Dva stánky vo vstupnej hale zabezpečujú občerstvenie, a aj keď fronty sú dlhé, ide to celkom rýchlo. Problém mali iba dámy na WC. Tam sa ich rada nezmenšovala, a tak si to tie odvážnejšie nemali problém namieriť do omnoho priestrannejšej mužskej časti. Znamenie, že sa začíname približovať modernému liberálnemu západu? Ťažko, skôr iba menšia chybička pri organizácií.

Trojica dnešných hlavných hrdinov sa nakoniec objavuje na stage-y po pol ôsmej, keď sa už v podstate kompletne naplnená sála dožaduje kapely kvalitným hukotom aj skandovaním. Čo si budeme navrávať, Tublatanka patrí medzi tie legendy, ktoré drvivú väčšinu svojho koncertného repertoáru ťažia zo začiatku kariéry. Takých nie je málo u nás ani vo svete, ale že by si niektorá  vybrala pre svoj playlist najväčšiu časť skladieb hneď z prvého počinu, to bude skôr rarita. Nebudem sa však sťažovať - pre mňa osobne najlepší, rovnomenný album Tublatanky z roku 1985 zastupujú hneď prvé tri otváracie skladby - Šlabikár, Dajte mi na to liek a Kúpim si kilo lásky. Naozaj solídny náklad napumpovali Juraj Topor, Peter Schlosser a samozrejme nestarnúci (seriózne, ten chlap nemôže byť 60tnik!) frontman Maťo Ďurinda priamo zkraja. Atmosféra je okamžite nabitá pozitívnou energiou, a aj keď zaznamenávam tu a tam niekoľko pokusov poukázať na “staré dobré časy minulé”, nesklzáva počas celého vystúpenia do zbytočne prehnanej nostalgie. 

Počujeme samozrejme prierez veškerých podstatných hitov takmer zo všetkých albumov, vrátane toho ostatného s názvom Uprostred chaosu, ktorý vyšiel len pár dní dozadu - zaznie Na životoch všetkých záleží, a pohodová hitovka Dobrí priatelia. V tej mimochodom počujeme aj samplovaný klavír, čo ma trošku zarazilo, keďže len nedávno som si pozrel rozhovor, kde Maťo Ďurinda opisuje, ako je v ich show zvukovo všetko tak, ako to vidíme. Nevadí, úvodný klavírny akt v skladbe Dnes hrá stále maestro osobne! 

Okrem známych premostení v podobe sólových vystúpení Topora na base a Schlossera na bicích (ktoré sú stále výborný entertainment), chalani tentorkát zaradili aj niekoľkoskladbový akustický set. V takejto polohe som Tublatanku ešte nevidel, ale musím povedať, že im to celkom vyšlo - hlavne piesňam Priateľ či Bez tvojej lásky to veľmi pristalo. Za vrchol večera však považujem (paradoxne) jednu z tých najpomalších vecí. Pri skladbe Matka išli skutočne a bez akéhokoľvek prehánania povestné zimomriavky po chrbte, a zdalo sa, že nie je nikto zo zhruba 1000 členného publika, kto by to spolu s kapelou neodspieval na plné hrdlo. Krása.

Aj záver koncertu obstaráva produkcia z prvého albumu, keď si obecenstvo neoblomne vytlieska prídavok a Tublatanka sa príznačne lúči skladbou O nás. A má v podstate pravdu. Napriek tomu, že páni už nepopierateľne majú svoje roky, športové haly vymenili za .. menšie haly a pódium už nedisponuje obrovskou stenou Marshallov a schodíkmi, na ktoré sa dá vybehnúť až ponad bubeníka, všetko ostatné “je ako bolo” - show Tublatanky je stále prvoligová, inštrumentálne a spevácke výkony perfektné, produkcia nadštandardná a aspoň raz za 5 rokov sa toto celé jednoznačne oplatí vidieť. A aj keď ani zvuk tentokrát nebol kryštálový (hlavne gitara znela trošku “zahuhňane”), ja sa rozhodne spokojný nad ránom vraciam domov.