13/06/2018: THE OFFSPRING, ANTI-FLAG, PLUSMINUS, Incheba Expo Aréna, Bratislava
Po cca 20-tich rokoch, čo som sa dostal ku kapele The Offspring, sa mi konečne podarilo prebojovať aj k ich live koncertu. Ostatne, na Slovensku sa objavili v rámci celej kariéry len druhý krát – ten prvý sa uskutočnil ešte v roku 2009 v Terchovej (čomu dodnes nechápem), ale keďže ma festivalové vystúpenia až tak nelákajú, počkal som si na ich samostatný koncert. Patrične som sa naň tešil, a to nie len z nostalgie. Totiž ako by to bolo teraz, keď sme s touto kapelou prežívali v podstate celú strednú školu. Keď sa v Deke 10 (pre tých mladších TV hitparáda v 90tych rokoch) objavilo „All I Want“, bolo to ako pecka medzi oči :) A neskôr sa to už kompletne nieslo v rytme Americany ...
Do Bratislavy som sa vybral práve s parťákom zo stredoškolských čias Robom a neskôr sa k nám pridal aj ďalší spolubojovník Joko. Keďže sme mali veľa starostí s predkoncertnou bratislavskou občerstvovacou tour, do Incheba Expo arény prichádzame pred ôsmou hodinou. Hneď od začiatku to sprevádza absolútny organizačný chaos. Napriek tomu, že boli vydané rázne upozornenia na asi milión zakázaných predmetov (a my sme si preto radšej nevzali ani bundy a kvôli tomu potom do rána mrzli v bratislavských uliciach ... ok puboch), security sa ani len nepokúšali niečo kontrolovať, a tak ste do sály mohli prepašovať pokojne aj samopaľ. Nehovoriac o tom, že namiesto skenovania vstupenky típec čiarový kód len tak natrhol :) Opäť ďalší koncert, kde by s trochou drzosti a nakopírovanými vstupenkami vošlo zadarmo aj pol mesta. To bol ale ešte len začiatok. Po príchode do akéhosi vestibulu nás čakali nekonečné rady – pomysleli sme si, že to asi teraz prichádza tá kontrola a bude to nadlho. Omyl. Boli to fronty na pivo. Videl som už všetko možné, ale toto bolo cez. Odhadom tak 3-4 tisíc ľudí a k dispozícií asi dve pipy. (aj keď sa neskôr zistilo, že jeden bar je ešte dole pri pódiu, spoločný s VIP státim, ale tak predsa len, tam sa nedostal každý). Skutočne obdivujem tých ľudí, čo tam dokázali čakať. Ja som to skúsil, ale po cca piatich minútach ma to veľmi rýchlo prešlo, keď som sa pohol asi o pol metra, a k výčapu zostávalo ešte asi 15 … Nerád by som polovicu reportu zahodil opisovaním len organizačnej stránky, ale k tej ešte toľko. Po chvíli sa parťák Robo nejako stratil, a tak som sa ho vybral hľadať. Prešiel som všetko, státie, tribúny, horné tribúny – okrem jednej ma nikde nikto nezastavil a nepýtal sa, či mám správnu vstupenku. Chudáci ľudia, ktorí dali za “luxusný” výhľad takmer dvojnásobok …
20 minútové vystúpenie domácich PlusMínus sme bohužiaľ nestihli vôbec, a niečo vyše polhodinové kapely Anti-Flag som strávil prevažne týmto blúdením po Inchebe. Aj keď som prišiel primárne na The Offspring, bol som zvedavý aj na túto ďalšiu legendárnu americkú nakladačku. A vyzerá to, že aj značná časť publika. V podstate to počas ich vystúpenia vyzeralo, akoby hlavná hviezda večera už hrala. Naozaj dravý prejav, rýchlovky, skoky, energia. Oceňujem ale hlavne komunikáciu kapely s publikom. Dokázali to, že človek ani nepotreboval veľmi vedieť anglicky, pretože som mal pocit, že zhruba 90% slov letiacich z pódia tvorili „fuck“ a „shit“. Prípadne ešte občas aj sofistikovanejšie „fucking shit“. Toto ma žiaľ na vystúpeni tejto kapely najviac odradilo. Možno to patrí k ich imidžu, ale mne to prišlo dosť primitívne, až som sa miestami doslova cítil trochu trápne. Jeden z tých zaujímavejších prvkov ale predviedli na samotný záver. Videl som to len okrajovo ale mal som pocit, že kapela poprosila ľudí pod pódiom o priestor, poznášala nástroje dole a posledný song dohrali priamo v kotly. Myslím, že ako support bratislavského vystúpenia Offspringu môžu byť Anti-Flag maximálne spokojní.
V tomto momente sme sa už ale opäť všetci traja zosynchronizovali hneď za plotom, ktorý oddeľoval VIP státie od státia nás normálnych smrteľníkov, a kde sa nachádzal aj spomínaný druhý bar. Tam to už šlo relatívne rýchlo, ale predsa len som nechcel nič riskovať – napriek tomu, že Robec, kým sme ho hľadali, už stihol mať v rukách pripravené pivá aj pre nás, objednal som radšej rovno ďalšie tri, a k tomu pre istotu aj po aperitíve. Vyzeralo to, že prestavba stagu bude chvíľu trvať, a tak sa nám zachcelo ešte aj cigaretky. Vbehli sme do prvej miestnoti vedľa hľadiska, že buď nájdeme fajčiarsky východ, ktorý tam údajne mal niekde byť, alebo si dáme cigu na hajzly. No stalo sa ešte lepšie. Narazili sme na neuzamknutú prázdnu miestnosť, kde zevlili len ďalší dvaja ľudia a nikto nikde. Obrovský backstage/fajčiarka len pre nás :) Ak by nás tam v tom momente niekto prichytil, okamžite by sme museli z koncertu letieť von (keďže predpokladám, že v celej Inchebe je zákaz fajčiť), ale neuveriteľne laxnú organizáciu a bezpečnosť som už spomínal vyššie.
V tom sme už ale započuli zvuky zo sály, znelo intro a razom sme sa pratali naspäť na naše miesta. A je to tu, show The Offspring štartujú bicie v podaní skladby „Americana“. Hovorím parťákovi Robovi:
„Nejdeme smerom k nejakému väčšiemu pogu?“
Robec: „Načo, spravíme si vlastné!“
A tak sa aj stalo. Situácia sa okamžite s nástupom spevu Dextera Hollanda zvrháva do riadnej davovej psychózy. Hneď na začiatku treba povedať, že hlavným problémom koncertu bol zvuk. Miestami až príliš potlačené spevy a celkovo akoby slabý aparát na dané priestory. Zborové vokály publika, ktorých má táto kapela v skladbách naozaj požehnane, neraz prehlušovali celý ansámbl na pódiu. Hneď v druhej veci prichádza asi jediné zaváhanie, ktoré som osobne zaregistroval, a síce keď Dexterovi ušiel začiatok skladby a namiesto „Ok, Yayayayaya!“ vyšlo len „... yayaya!“ :D To však vôbec nevadilo, pretože skladba „All I want“ z albumu Ixnay on the Hombre odpálila do kotla snáď už aj človeka, čo prišiel o barlách. Ja v tej chvíli dostávam pre istotu riadny lakeť od Roba rovno doprostred ksichtu. Iba si odpľujem krv, pretože to sa už šialenstvo rozbehlo naplno. V rámci playlistu Offspring ponúkli prierez od ich prelomového albumu Smash z roku 1994, až po Rise and Fall, Race and Grace z roku 2010. Vynechali tú najstaršiu tvorbu a zároveň odignorovali aj posledný album Days Go By. Naopak stihli predstaviť aj jednu novú vec s názvom „It won`t get better”. Osobne som naozaj zvedavý na štúdiovú verziu, pretože skladba znela veľmi dobre, a prišla mi ako návrat niekde do časov Americany/Conspiracy of One. A práve album Americana, v našich končinách určite známy aj komerčnejšiemu publiku, mal v rámci setu najväčšie zastúpenie, keď zaznelo až 5 skladieb. Mňa osobne ale najviac potešili „Genocide“ a „Bad Habit“ zo Smashu, naopak trošku ma prekvapilo zaradenie coveru „Whola Lotta Rosie“ – pre mňa jediná nudná pasáž koncertu. Holt, nie som fanúšik AC/DC. Treba skutočne pochváliť výkon kapely, špeciálne by som spomenul Dexterov spev, ktorý nie je vždy ideálny - hlavne vo výškach. No zdá sa, že sme vychytali tú lepšiu show – dokonca aj v super náročných refrénoch „The Kids Aren`t Allright” to znelo viac než dobre! Navyše po zahlásení, že teraz si dáme niečo „trošku iné“ odohral skladbu „Gonna Way“ v klavírnom prevedení, ku ktorému sa v závere pridala komplet kapela – dobre naaranžované! Sklamaním však bola dĺžka vystúpenia – zhruba po hodine ešte gitarista Noodles oznámil, že dnešné publikum je to najsexi slovenské publikum, aké kedy videl :D a potom zaznela už len posledná vec, kde v úvodnom „Lala-lalala, lala-lalala“ až behal mráz po chrbte. Skladba „Self Esteem“ je skutočná kultovka a ľudia to patrične zborovým spevom kompletne celej skladby dali najavo. Ten správny, naozaj silný moment na záver.
Po koncerte sme sa zašli trocha osušiť do nášho sukromného backstagu. Keď sme potom ešte rozdychávali pred sálou, po anglicky sa k nám prihovoril típek s tým, či nevieme, kde je ten Randal, v ktorom údajne mala byť afterpárty. My že jasné, akurát tam smerujeme, nech sa pridá k nám. Vysvitlo, že típek sa volá Onur a je až z Turecka. Vravel, že je huge fan, ukazoval nám transparent, s ktorým stál celý čas v prvom rade. Pred koncom koncertu mu Noodles hodil pohár rovno do hlavy, na čo vravel, že to bol jeho životný zážitok :D Chlapík to až do Randalu nakoniec nedal, ale stihli sme si dať po dve v starom meste a mali sme celkom zábavný čas, keď sme napríklad zistili, že kráľ sa povie kráľ aj po turecky :D
Až na katastrofálnu organizáciu musím úprimne povedať, že dlho som sa tak dobre na koncerte nezabavil a takéto parádne pogo dovolím si tvrdiť som možno ešte ani nezažil. Od prvej skladby až po poslednú čisté, ale zároveň "zodpovedné" zlo, ktoré som v tom našom kútiku hľadiska rozbehol ja s parťákom Robom, ale po zopár skladbách to nabralo neočakávateľné rozmery. A možno som už len starý a aj obyčajný bordel mi príde ako totálne zverstvo :) The Offspring v Bratislave – som naozaj rád, že som tam bol a kedykoľvek by som si to dal ešte raz. A vzhľadom na krátkosť setu kľudne aj hneď po sebe! ;)
