[17.09.2017] Samorast - self entitled (2017)

      V jedno pekné augustové popoludnie na istej chate sa mi z ničoho nič dostalo milého prekvapenia, keď mi Marek Marchin podáva krabicu so slovami „Darček od Wrba!“. Hneď som vedel, čo môžem po rozbalení čakať a bol som naozaj veľmi potešený, keď som chvíľku na to držal v ruke nový album od hc/punk kapely SAMORAST.

     A rovno by som začal práve s balením, ktoré je veľmi špecifické, ak nie unikátne. Moju CD verziu (boli vyrobené aj 10“ platne) tvorí obal veľkosti knihy, ručne vyrobený z kartónového papiera, s nalepeným coverom. Vo vnútri vložená malá, pokojne to nazvem publikácia, kde nájdeme všetky klasické veci, čo k tomu patria (texty, ďakovačky, rôzne info), ale aj viacero úvah navyše, ktoré akoby ďalej rozvíjajú a rozoberajú myšlienky z albumu. Treba si preštudovať, celkom zaujímavé čítanie, na základe ktorého sa dajú lepšie pochopiť jednotlivé texty a cestu, ktorá k nim viedla. Rozhodne už len samotné balenie má pri tejto kapele veľa do seba a vybočuje zo štandardu.

Ak nepočítame split z roku 2016, ide o debut tejto kapely. No ako hudobníci to rozhodne žiadny nováčikovia na scéne nie sú. S polovicou osadenstva sa poznám už viac ako desať rokov, a čo to máme spolu odžité, odohrané a oddebatované. A veru, keď počúvam túto dosku, často nachádzam väzby na naše rozhovory z rôznej minulosti. Miestami sú skladby možno trošku ťažšie na pochopenie, ale o to lepšie, punk má byť predsa o aktívnom zamýšľaní sa. Z každej skladby vyžaruje úprimná snaha vyjadriť názor. Zameraním je celý album výrazne poznačený (možno až príliš?) aktuálnym dianím na sociálno-politickej scéne a celkovým stavom spoločnosti vzhľadom na dobu, ktorú žijeme – migračný problém, virtuálny život, sociálne rozdiely. Je tu cítiť silný odpor k fašistickým tendenciám a naopak veľkú podporu k akejsi všeobecnej tolerancii. A tiež silnú motiváciu s tým niečo robiť. Práve tie riešenia mi ale pri počúvaní skladieb najviac chýbaju. Kritiky tu nájdeme požehnane, menej už ale tej konštruktívnej. Niet ale divu, čo je zlé, vieme takmer všetci, ale ako to vyriešiť, to je už iný príbeh. A tak nobelové ceny ostávajú zaprášené na sklade ... Celkovo má album ponurnú atmosféru, dokopy žiadne pozitíva len depresia, ako je všetko v prdeli. Presne moja šálka kávy :)

Na albume Samorastu nájdeme zrozumiteľný zvuk – nie je to top kvalita, ale v tomto prípade si to tú určitú špinavosť priam pýta. Veľmi vkusne sú vyriešené prelínačky medzi trackmi, to mám naozaj rád. Štýlovo by som to zaradil niekde medzi Davovku a System of a Down, strihnuté nejakým emom :) Jednotlivé skladby obsahujú výborné nápadité hudobne motívy a vyhrávky, hlavne tie čisté gitary su neskutočne premakané a pekelne sa zarývajú do hlavy. Excelentný výkon podáva Vajco za gitarou a nezaostáva ani pozor - holčina za basou - Dorotka. V mnohom mi to pripomína bývalých Na smiech, a preto usudzujem, že vo viacerých hudobných motívoch má prsty Wrbo, ktorý ale tentokrát sedí za bicími. A tu vidím jedno z veľkých plusov. Vždy som kapelu bral tak, že je ideálne, ak je spevák zároveň textár, pretože sám vie potom najlepšie odprezentovať svoje myšlienky a dať im „tvár“. Pri tejto kapele som ale pochopil, že podobne to platí aj s bicími. Aj keď je to určite skôr výnimočné, je skvelé, ak je bubeník zároveň aj autor skladby, pretože tak dokáže dať ten správny výraz svojmu nástroju a bicie sú v tomto smere špecifické. Je veľký rozdiel medzi bubeníkom, ktorý si len odohoraje strojovo svoje party a takým, ktorý ich ako autor danej skladby skutočne precíti a presne vie, čo kde dať, čo kde zvýrazniť, čo kde vyšperkovať ... presne ako spevák – autor textu – narába s hlasom. Áno, na staré kolená nové zistenie v mojej hudobnej „kariére“. Jasný dôkaz, že stále sa je čo učiť.

Jednotlivými skladbami nás sprevádzajú dva hlavné vokály. Ten častejšie sa ozývajúci patrí spevákovi Paľovi, ktorému, a budem sa trochu opakovať, nie je možné odoprieť ten úprimný výraz - je počuť, že spieva to, čo žije. Miestami to ale v jeho prípade ide na úkor zrozumiteľnosti, intonácia a hlavne frázovanie sa občas stráca celkom. Možno to k tomuto štýlu patrí, ale pre mňa je to skôr na škodu veci. Majiteľom druhého hlasu je už zmienený Wrbo, ktorý to dáva aj spoza bicích nástrojov. Musím povedať, že jeho spev ma baví o dosť viac. Je omnoho zrozumiteľnejší, melodickejší a rozhodne aj celkovo charizmatickejší. Každopádne striedanie medzi týmito dvoma chalanmi, doplnené sem-tam aj o zbory, je naaranžované veľmi pekne. Možno práve ak by bolo Wrbovho spevu viac, už by to nebolo také dobré – čoho máme priveľa, to sa nám zunuje a prestávame si to vážiť.

Pri tomto počine by sa dalo o každej jednej skladbe debatovať a to možno dlhé hodiny. Keďže sa však snažím zachovať „čitateľnú“ dĺžku tejto recky, skúsim len v skratke o pre mňa troch najzaujimavejších.
Jednou z top je rozhodne „Evolúcia revolúcie“. Napriek môjmu diskutabilnému názoru, že v demokratickej spoločnosti revolúcia stráca svoj zmysel, stále je dobré mať odhodlanie veci meniť a bojovať za ne – reálne, nie len bezvýznamnou „petíciou, či virtuálnou správou“. Ak sa však chceme vyhnúť násiliu a stále ísť tým správnym smerom, je to s tou revolúciou v dnešnej dobe minimálne trochu zložitejšie. Alebo je to len moja "neochota, pohodlnosť a ľahostajnosť"?
Z môjho pohľadu najlepšou sklabou albumu a rozhodne najväčšou „hitovkou“, ak by som to tak mohol nazvať je „Zober si ich domov“. Ako hudobne, tak textovo skvelá vec, ktorá mi už nejaký ten mesiac rezonuje v hlave. Ľahko sa dá pochopiť, že sarkastický názov, resp. refrén odzrkadľuje dnes tak aktuálne protiutečenecké hlasy tých, čo mali menej šťastia, keď sa nadeľovalo IQ, alebo sú len tak málo ochotní viac myslieť a normálne argumentovať, až z toho vznikne extrémny blud. Na druhej strane je treba povedať, že reálny problém tu máme, a riešenie nám ani kapela neponúka (tolerancia je v tomto prípade trochu málo bohužiaľ ...)
Ako poslednú by som vytiahol skladbu „Sami pre seba“ - hudobne nie je môj favorit, ale táto vec nesie veľmi podstatnú myšlienku. V poslednej dobe čoraz častejšie počúvam kritické hlasy priamo zo scény typu "tam a tam nehráme", "tých a tých bojkotujeme" a podobne. Presne títo ľudia by sa mali dosť vážne nad slovami z tejto piesne zamyslieť – alebo sa môžeme ukryť naveky do svojho ohraničeného bezpečia a donekonečna presviedčať ľudí o svojom názore, ktorí ho majú rovnakí a dávno sú o ňom presvedčení. Zmysluplné ...
Za zmienku rozhodne stojí aj vyzývajúca „Zmysel slovám", či záverečná emotívna skladba „-A, -Y".

     Debutový album Samorastu má z môjho pohľadu len jeden veľký problém – je to krátke. Celkovo len 8 songov prefrčí za cca 17 minút, a tak neostáva nič iné, len to točiť stále dookola, alebo si počkať na ďalšiu úrodu. Ak bude táto štvorica „samorásť“ v nastúpenom trende, už teraz sa je na čo tešiť.

Hodnotenie: 8/10

Vypočuj na: BANDCAMP

by Kráľ Balkizár